Viery v boha som sa nabažil dosť. Vyrastal som v kresťanskej rodine a chodil na kresťanskú školu. Úprimne som veril, úprimne som sa modlil a úprimne som sa boha bál... Išiel som až na koniec, tak ako len čistá detská duša vie zájsť. Hľadal som ho všade, chcel som ho vidieť všade a všetko ním vysvetľovať...
V skutočnosti som začal žiť, až keď som precitol a konečne si uvedomil, že boh je hluchý a slepý... a nakoniec, že boh hádam ani nie je... a teraz to už viem... precítené a zažité. Nespochybňujem spiritualitu ako takú, ani nepopieram nejaký všadeprítomný princíp, ktorý tam (a tu) možno niekde je. Len už tento princíp neoddeľujem od seba samého, nepotrebujem viac na boha referovať, ani ho oslavovať, ani sa k nemu modliť... len prežívať krásu tohto jedinečného sveta so zatajeným dychom bez toho, aby som ju umenšoval tým, že jej budem prideľovať boží úmysel a odvodzovať ju od božieho stvorenia.
Vážim si život (aj neživot) vo všetkých jeho prejavoch, cítim jeho pulz, keď kráčam po zaprášenej poľnej ceste, alebo sa potím v letnej horúčave. Milujem a snažím sa nemrhať časom na to, aby som o láske iba hovoril, alebo sa k čomusi modlil, alebo čomusi ďakoval, alebo sa čohosi nebodaj bál. A ak je Boh láskou, nie je najlepšou cestou k Bohu, ba čo viac - bytie Bohom, IBA a JEDINE láska, láska, láska...? A ak hovorenie o láske je mrhaním času, nie je vytváranie vlastných predstáv o bohu a odôvodňovanie ich svojou vierou ešte väčším mrhaním času a energie?
Kto v skutočnosti potrebuje veriť na lásku, keď jednoducho stačí len milovať...?
